Moja skúsenosť s darovaním vajíčok. Pomohla som páru, ktorý nikdy nespoznám
„Každý človek má na tomto svete nejaké poslanie,“ hovorí Janka, ktorá to svoje pochopila. Už dávno bola presvedčená o tom, že dnes ani pozajtra nie je jej úlohou stať sa mamou. Napriek tomu obdivuje všetky (budúce) mamy, pre ktoré je dieťa zmyslom života. Aj preto sa rozhodla pre ten najkrajší skutok. Umožniť stať sa rodičmi tým, ktorým sa prirodzenou cestou nedarí.
Niektorí si budú klepať po čele, ale ja to tak cítim. Mám 33 rokov, stabilnú prácu v nadnárodnej spoločnosti a už nejaký ten rok som rozhodnutá, že povolanie mama nie je nič pre mňa. Tak a je to vonku. Viem, že niektoré ženy by ma teraz najradšej ukameňovali, hlavne tie, ktorým príroda veľmi nedopriala a ich vnútro piští po dieťatku. Rozumiete, ja môžem mať, ale nechcem. A tie, ktoré chcú, nemôžu.
Aj preto som sa dlho pohrávala s myšlienkou, ako nájsť balans, aby mi to vesmír nespočítal aj s úrokmi. Veď viete, ako sa hovorí: karma je zdarma. Keďže som svoju šancu stať sa matkou nevyužila a ani to v budúcnosti neplánujem, rozhodla som pre darovanie vajíčok. Nech sa tešia z dieťatka tí, ktorí po ňom najviac túžia.
Nebudem klamať, neprišlo to len tak z čista jasna. V tomto rozhodnutí ma podporila kamarátka, ktorej sa s manželom už niekoľko rokov nedarí otehotnieť. Tiež si prešli rôznymi vyšetreniami a návštevami centier pre asistovanú reprodukciu a zatiaľ stále neúspešne. Nadovšetko im želám, aby im to vyšlo. A ak by bola šanca poskytnúť im moje vajíčka, bola by som najšťastnejšia. Žiaľ, to ale zákon neumožňuje, keďže darovanie aj prijímanie vajíčok je obojstranne anonymné. Napriek tomu ma to neodradilo a rozhodla som sa pomôcť páru, ktorý nikdy nespoznám.
Dohodla som si termín v Centre pre asistovanú reprodukciu Gyncare, kde mi koordinátorka detailne vysvetlila postup a priebeh samotného darovania. Vďaka kompletnému vyšetreniu krvi, ktoré zahŕňalo genetické testy, gynekologické i interné vyšetrenie, som získala o svojom zdravotnom stave mnoho informácií, ktoré by som sa bežne nedozvedela.
V deň odberu ma sprevádzala spomínaná kamarátka, ktorá ma neustále podporovala. Zákrok trval zhruba 10 minút a keďže sa vykonáva v celkovej aneztézii, necítila som vôbec nič. Už po 2 hodinách som odchádzala s miernymi bolesťami, ktoré po pár hodinách ustúpili. Nikdy však nezabudnem na ten pocit hrdosti a vyrovnanosti, keď som zatvárala dvere ambulancie. Som šťastná, že som si svoju úlohu na tomto svete splnila a verím, že aj vďaka mne sa niekto teší malému zázraku.
